Asi táto myšlienka mi napadla, keď som si prečítal recenziu Hany Chorvátovej v 5. týždni z 24. januára 2022 o knihe profesora M. Homzu Murices Novae… Nové ostne, v ktorej sa zaujímavou formou dialógu snaží čitateľovi predstaviť rané slovenské dejiny. Recenzia by nestála za zmienku (keďže ju píše osoba, ktorá v slovenskej historickej obci nič neznamená a ak niečím vyniká, tak je to absolútne pomýlený prístup k výkladu slovenských dejín, získaným v pražských školách).
Recenzia ako spoločenská poprava autora
Zaujala ma však formou, ktorá tak veľmi pripomína sekernícku publicistiku zo začiatku 50. rokov minulého storočia. Veď ako ináč možno chápať autorkine výlevy typu “je zarážajúce, že takto píše vysokoškolský pedagóg, ktorý vyučuje na najprestížnejšej univerzite u nás. Človek, ktorý pripravuje budúcich historikov a učiteľov dejepisu…”
A pridáva ďalšie prívlastky, ktoré v 50. rokoch znamenali – a hádam by bola rada, keby to bolo aj dnes tak – spoločenskú popravu autora.
Keď úderníčka žiada odstrániť profesora
Nebudem sa podrobne zaoberať “odbornými” tvrdeniami uvedenej pani, ktorá nedokázala v oblasti vedy takmer nič a je na rozdiel od M. Homzu ako vedeckej, tak aj laickej verejnosti úplne neznáma.
Myslím si, že všetko podstatné jej vysvetlili študenti združení v spolku Preslava, ktorí ju zároveň pozvali aj na debatu, aby si mohli s ňou pobesedovať o vecnej stránky jej tvrdení. Dúfam, že jej odvaha nekončí pri strieľaní poza búčky a výzvu študentov príjme. Veď ak má nepriestrelnú pravdu, ktorá ju oprávňuje žiadať odstránenie profesora Homzu z postu pedagóga, mala by mať odvahu podebatovať si aspoň s jeho študentmi! Alebo žeby bola až tak zbabelá?
Neoliberálne dvojaké štandardy
Ale nedá mi, aby som aspoň na dvoch príkladoch, ňou v recenzii uvedených, nepoukázal na klasický typ neoliberálneho, tak typického používaním dvojitých štandardov. Prvý sa dotýka odmietnutia blastnicko-mikulčického horizontu, ktorý vraj patrí do obdobia po 30. rokoch 9. storočia, čo je konštrukcia archeológov, ktorí všeobecne posúvajú nálezy z raného stredoveku do neskoršieho obdobia. Ale to je stále ešte vedecká otázka.
Mimo vedu sa to dostáva, keď na základe tohto konceptu sa snaží spochybniť dôveryhodnosť prameňa, ktorý hovorí o vysvätení Pribinovho kostola v Nitre. Vraj to vôbec nemusela byť pravda, vraj Nitrianske kniežatstvo vôbec nemuselo byť a Homza zavádza, keď o ňom hovorí. Vraj sú historici, ktorí to vidia ináč a on to nespomína.
Bezpakacitní okrajoví historici
Nuž študenti z Preslavy jej vysvetlili, že sú to okrajoví historici, ktorých nikto z kapacít neberie vážne.
Úplne iný postoj zaujíma v prípade kniežaťa Bořivoja, ktorého vraj Homza neoprávnene posiela do sfér báji a ktorého historicitu neoprávnene popiera. Ale jej tvrdenia sú na omnoho tenšom lade ako pri Pribinovi, lebo kým bavorský prameň spochybňujú nevýznamní autori, legendu Kristiána a jej vročenie do 10. storočia popierajú aj veľké kapacity.
Takže rozmýšľať nad slovenskými a českými dejinami je zločin, ak prvý výsledok je v prospech existujúceho výkladu slovenských dejín a druhý výsledok je v neprospech existujúceho výkladu českých dejín. Neoliberálny dvojkilometer ako vyšitý!
A na záver. Úplne hlúpo sa zaplietla pri recenzii aj do prípadu H. Malinovej. Homza ju v knižke vôbec nespomína ako niečo, ku čomu by zaujímal stanovisko. Uvádza ju ako prípad, rozdielnych stanovísk z rôznych uhlov pohľadu. Ale keď už túto otázku načala, tak by hádam už konečne bolo treba povedať, že celý prípad Malinovej bola protislovenská operácia orgánu cudzieho štátu, ktorá bola zameraná na diskreditáciu novovzniknutej vlády.
Pre úplnosť treba povedať, že tretia v poradí. To, že to vtedajšia moc nevedela hodnoverne zmanažovať, je druhá stránka veci. Ale vydávať túto študentku za obeť nejakého nenávistného postoja Slovákov k Maďarom je naratív, ktorý nie je pravdivý. A to by si mohla uvedomiť aj pani Chorvátová.
Anton Hrnko
